Dramaturgička

Narodila som sa dva roky pred nežnou revolúciou. Hrala som sa s legom a svojim trom bábikám Barbie som ostrihala vlasy na ježka - to sa vtedy nosilo. Na hlave som nosila hríbik (to bol taký účes). Keďže som tretie dieťa zo štyroch, odkukala som od mojich súrodencov ešte v škôlkarskom veku čítanie. Brat ma k počítaču nepustil, a tak sa knihy stali mojimi besties. Odvtedy čosi čítam a čosi píšem.  

Predstavte si, že táto moja záľuba mi stačila na to, aby ma prijali na VŠMU, kde som vyštudovala réžiu a dramaturgiu. Dokonca mi dali titul – Mgr. art. – takže mi občas povedia pani magistra a ja sa môžem nachvíľu tváriť veľmi dôležito. A potom som sa na dosť veľa rokov skryla do rozprávkového sveta Bratislavského bábkového divadla. Medzi bábky a deti. Cítila som sa náramne dobre,lebo byť dramaturgičkou v divadle pre deti znamená hrať sa, čítať do nekonečna rozprávky, písať divadelné hry, chodiť na bábkové predstavenia a smiať sa na smiešnostiach, ktoré herci s režisérmi vymýšľajú. Jednoducho  – práca snov.  

Keď som tento sen dosnívala, snívala som ešte iné. Veď koľko snov máš, toľkokrát si človekom. A tak som bola chvíľu učiteľkou, chvíľu televíznou dramaturgičkou a dokonca odbornou (pozor – nie odpornou) pracovníčkou pre divadlo.  

Momentálne som celkom bdelá – pretože v našej divadelnej továrni sny nesnívame, ale snažíme sa ich vyrábať. A keďže mám rada tie drámy (teda len tie vymyslené a na papieri), som zase dramaturgičkou. 

Dramaturg nie je žiadny exotický chrobák ani druh ovocia. Je to skôr divadelný radca – alebo kontrolór kvality v továrni na radosť. Nie je preto vždy najobľúbenejší. 

Ale je potrebný – aby sa divadelné kúsky dostávali na javisko čerstvé, voňavé a pripravené na každý divácky nápor.